Na niekoľko dní si vychutnávam domáci vzduch. Ruchy a známe vône. Každý nádych na kratučko rozsvieti poznávacie diódky mojej pamäti. Na kratučko vyšle signál do môjho vedomia, že toto tu už bolo. Niekedy inokedy, dávno, všetko malo vôňu. Takú magickú, v ktorej sa veci dokázali hýbať aj keď stáli. A zmysly plávali vo veciach, ktoré nemali váhu.
Zvláštne, ako sa domy u nás doma za tie roky zmenšili. Už mi nedávajú pocit, že ma pohlcujú a ovládaju. Zrazu sa domy vmestia pod môj pohľad. Sú ako poslušné ovečky: hlúpučko kráčajú zoradené za sebou. Mám ich pod palcom. Len stromy sa zväčšili, ich konáre nabrali nové poschodia. Skrývajú zraniteľné miesta budov: záclony, ktoré možno nie sú rovnaké na všetkých oknách.
Na poliach pokoj. Klásky sa harmonicky kolíšu a uspávajú okolitý priestor. Hombi-kolombi.
A v dedine klebetné jazyky ďalej melú. Dievča odpadne v kostole a už sa jej začnú pozerať na brucho. Ono napriek ich očakávaniam nerastie. Tradične - rastú len ich zlomyseľné predstavy.
Púšťam si jazz. A púšťam sa do cibule. Kamarátim sa s dážďovkami a húsenicou. Slnko svieti do buriny a ja škúlim oči do slnka.
V meste som sa stretla s Gabikou. Dvaja ľudia, ktorí hľadajú. Priniesla mi Iris: fialový kosatec a ploskáčik. Teda ten kosatec bol v ploskáčiku - vo vode. Spomínali sme na staré časy a kládli otázky tým časom budúcim. Dala mi poviedku. Niečo od Hesseho, že mám prečítať až doma.
Doma mi voňal Gabikin kosatec aj Iris od Hesseho.
„Každý pozemský jav je podobenstvom a každé podobenstvo je otvorenou bránou, ktorou duša, ak je pripravená, môže vojsť do vnútornej časti sveta, kde sme všetci jednou bytosťou – ty a ja, noc a deň...
... Všetky deti, kým sú ešte vo veku tajomstiev, sa v duši ustavične zaoberajú jedinou dôležitou vecou – sami sebou a záhadným súvisom medzi vlastnou osobou a okolitým svetom. Hĺbaví a múdri ľudia sa v dospelosti vracajú k týmto činnostiam, väčšina však privčas a navždy zabudne, opustí vnútorný svet naozaj dôležitých vecí a po celý život sa potom túla pestrým bludiskom starostí, túžob a cieľov, z ktorých nič nesídli v duši a nich ich nevedie nazad do ich najvnútornejšieho sveta a do ich domova...“
Dobré včely dávajú med. Mňam. Med z Hesseho Irisu odporúčam.