Zmrzlinár je šťastný človek alebo letné reflexie

Autor: Ivana Žulčáková | 15.7.2005 o 10:25 | Karma článku: 7,21 | Prečítané:  2897x

Aj keď tu často fúka a niektorí hovoria, že sa tu striedajú len dve obdobia: jar a jeseň, predsa len sa leto tohto roku ukázalo. Už niekoľko týždňov posielam optimistické správy domov: „Mám sa dobre. Svieti nám tu slnko. Máme tu leto!“ Zatiaľ čo sa mi z domu niekoľko krát donieslo do uší, že „...na ďalekom východe prší“.

Pamätám si na letá u nás doma. Na ďalekom východe horúco a dusno.  A potom nádherné nefalšované letné búrky. Ja a Meri – vtedy  pubertiačky :) sme ležali na rozpálenej asfaltke. V dedine bola tma, ani autá nepremávali. Nad nami sa rozliali mliečne hviezdy a za lesom vrčala mohutná príšera. Bol to asi drak, lebo šľahal svetlo. Nebol to síce oheň, ale iskry lietali. A strašne vrčal. Na asfalte bolo bezpečne, lebo jeho mrmlanie sa ozývalo z diaľky, a tak sme si mohli nerušene pozorovať jeho vystúpenie bez toho, aby nás ohrozoval. A potom sme si – pubertiačky :) čítali do noci Kostru a Préverta.

 

Výlet na Domašu bol len jedným z nenápadných zážitkov, ktoré som si ležérne ukladala do pamäte, nemysliac, že sa k nim budem vracať s takým sentimentom... Požičala som Meri bicykel, ale ten náš favorit mal pokazenú zadnú brzdu. Cesty cez les k jazeru sa kľukatili, niekde aj stúpali, hoci viac klesali.

„Nebrzdi prednou, lebo sa zabiješ!“- kričala som do vetra. „Počuješ? Nebrzdíííí!“

Stále neviem, či ma vtedy brala vážne. Vyžívala sa v naberaní rýchlosti dolu kopcom, cez zákruty a smiala sa mi – pubertiačka! Potom sa mne pokazil bicykel, a pekných pätnásť kilometrov sme si odšľapali peši, až kým nad horami vzbĺklo slnko. 

Keď sa prechádzam po niektorej z aarhuských plaží a na horizonte  sa spoza mora črtá výbežok poloostrova, ten kúsok pevniny v diaľke ma zneisťuje. Smiešne, tie Mláky sa zdajú byť totožné. Táto severská je akurát  len slanšia než tá u nás Doma(ša) na ďalekom východe.  

Na východe boli letá horúce. Vonku bolo vždy čo robiť: pohrať sa v záhradke, posedieť s dedkovcami na lavičke, zbierať maliny a ríbezle a zmiešať ich roztlačené s cukrom. Niekedy sa človečine ani nechcelo z domu vykúkať, tak bolo sparno. 

 A najlepším jedlom boli babkine letné polievky. Minimalistické a predsa vždy chutnejšie než inde. Sparený šalát v mliečnej omáčke so slaninovou zápražkou mi chutil najviac tam (vlastne ani neviem, či to aj niekde inde varia:). Z babkinej obitej  misky, sediac na lavičke pod „bižalmou“ (keď to nazvem spisovne – dula – aj tak to asi mnohí nerozoznajú:). Dokonca som sa aj niekoľkokrát snažila napodobniť jedlá, ktoré babka varila  na jedno-platničke v malej zatuchnutej kuchyni s murovanou pecou. Nikdy to ale nebolo ono. Chýbalo tomu korenie zrobených pokrčených rúk, štipka stareckého pokoja a  pravdivo nájdenej lásky k životu. Aj takú príchuť mali moje letá na ďalekom východe... 

A zmrzlinaaaaa. Nedeľa bol výnimočný deň, lebo keď vo vedľajšej dedine fungoval prístroj na zmrzlinu, tak - na bicykel, do ruky termosku, a poďho na zmrzlinu! Mrazený vlnkovaný krém, vo dvoch farbách naraz! S úžasom som pozorovala tetu zmrzlinárku, ako decentne vždy odtočí jednu dávku zmrzliny na kornútok a šup-ho do termosky. Druhá, tretia, štvrtá... To ukladanie vlniek na seba...  a k tomu desať suchých kornútkov do ruky. A potom sme už iba z roka na rok sledovali, ako sa všade dvíhajú ceny. Preboha, zmrzlina už stojí tri koruny! Tri päťdesiat, štyri! Licitácie boli stále vyššie. Na akej cifre to vlastne skončilo? Ono to ešte neskončilo?! 

Tohto roku sa slnko umúdrilo aj v jednom severskom meste. Asi si uvedomilo, že tie dva týždne leta, ktoré sme si tu užili pred rokom, bolo predsa len trošičku primálo. Noviny píšu: "Počasie je pre zmrzlinárov liekom. Zmrzlinár je šťastný človek týchto dní." Kto by sa rád nenechal liečiť dobrým počasím. No  predsa len, zmrzlinárom úspešná liečba priniesla tohto roku aj o  75 percent viac peňazí do vrecka.

Zmrzlinári sú šťastní ľudia. A mne zo samého šťastia kamarátka prednedávnom prezradila tajomstvo točenej zmrzliny – v Dánsku Soft Is - ktorú predávajú vo všetkých kioskoch. Biela, dobre našľahaná, penová pochúťka je samozrejme len dobre upravený prášok. Zmrzlinová mašinka spapá jednu kocku prášku, vodu a možno i nejaký ten tuk, trochu požuje a vypľuje oku príťažlivú navlnenú „zmrzlinu“. Na oslavu zmrzliny sme zašli do Mekáča. Dali sme si každý po kelímku... oné, no toho zmrzlinového prášku.

 

Prístroj na zmrzlinu vo vedľajšej dedine už dávno neexistuje. Dokonca aj búdku s veľkým, hrdzou dohrýzeným nápisom: zmrzlina, odniesli preč. Letné polievky mojej babky už nemá kto variť. Sestra - pubertiačka :) - ide budúci týždeň Doma(ša) stanovať. Už niekoľko posledných liet som všade inde, len nie na ďalekom východe. A mne sa z toho všetkého urobilo voľajako...ako sa to...ehm,... smutno?

 

(Kiwiva, čo je s tebou? Teš sa! SLNKO v Dánsku, chápeš? Dvadsaťštyri prekliatych stupňov. Horúčavy! Veď si aj bronz chytila, takmer ako z  Jadranu. Ber deku, knihu a vyvaľuj sa niekde na pláži! Slnkoooo!)

 

 

Novinový článok o šťastných zmrzlinároch je prístupný už iba v archíve s nutnou registráciou. Jeho prepis tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty a obavy rodičov. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Bývalý šéfredaktor Plus 7 dní naklonený Smeru mal byť Kočnerov človek

Správy z Threemy naznačujú aj to s kým si Kočner dohodol živé prenosy na TA3.


Už ste čítali?